Mier a jednota v Európe sú prepojené
Májové výročia nie sú len príležitosťou pre úctu a spomienku. Sú aj pozvaním k účasti v blížiacich sa voľbách do Európskeho parlamentu.
Deň víťazstva nad fašizmom (8. máj) a Deň Európy (9. máj) nasledujú v kalendári po sebe. A hlavne, súvisia navzájom. Vzťah medzi dvoma dôležitými udalosťami a sviatkami súčasnej Európy nie je náhodný.
Koniec II. svetovej vojny a víťazstvo nad nacizmom a fašizmom v Európe v roku 1945 vytvorilo podmienky pre zmierenie, obnovu a novú spoluprácu na kontinente. Vďaka prijatiu Schumanovho plánu v roku 1950 sa to na Západe aj podarilo.
Schuman pracoval na svojom pláne pre reintegráciu Nemecka do rodiny slobodných národov od jesene 1949, kedy ho o to s dôverou požiadal americký minister zahraničných vecí Dean Acheson a pridal sa potom formálne aj britský kolega Ernest Bovin. Mali sa stretnúť na prerokovanie situácie a návrhov 10. mája v Londýne.
Keby Schuman v úzkej spolupráci a dôvere s kancelárom Adenauerom nebol stihol termín, vývoj v Európe by sa zrejme odvíjal inak, v tradičnej anglo-americkej línii.
Na francúzskou vládou 9. mája 1950 schválený plán o vytvorení nadnárodného spoločenstva pre uhlie a oceľ zareagovala nemecká vláda ešte v ten deň súhlasne. Plán bol otvorený aj pre ďalšie krajiny. Vo svojich pamätiach Adenauer napísal: „9. máj 1950 bol najkrajším dňom v mojom živote.“ Vojna medzi Francúzskom a Nemeckom sa stala nemožnou. Zjednotenie šľachetných záujmov prinieslo dobré ovocie.
Slovenský národ sa však zakrátko po skončení vojny spolu s ďalšími národmi strednej a východnej Európy ocitol v područí stalinského komunizmu a ideológie triedneho boja. Až pád totalitných režimov priniesol týmto národom príležitosť na pripojenie sa k spoločenstvu slobodných a demokratických krajín.
Náš “návrat do Európy” znamenal vlastne zjednotenie kontinentu a trval 15 rokov, keď sa 1. mája 2004 zavŕšil vstupom do Európskej únie. A tak sme v plnom slova zmysle, nielen geograficky, „doma v Európe“. Nie sme turistami, návštevníkmi, či konzumentami, ale plnoprávnymi občanmi EÚ. Zrelý občan vie, že sloboda a domov sú výzvou k zodpovednosti, a že nárokovanie práv si vyžaduje aj plnenie povinností.
Schumanova deklarácia pre zjednotenú Európu mohla zapustiť korene a prinášať ovocie mieru, stability a rozvoja iba v prostredí, ktoré odmieta totalitné ideológie, nenávisť a vojnovú konfrontáciu, ktoré si ctí slobodu a ľudské práva každého, ktoré je schopné skutočného zmierenia a rozumnej solidarity.
Je dobré poznať vlastné dejiny a pripomínať si historické súvislosti, aby nám nezovšedneli obrovské obete, rozsiahle utrpenie a tvorivé úsilie predchádzajúcich generácií; aby sa formovalo vedomie dôležitosti princípov, na ktorých žije a funguje slobodné spoločenstvo. Aj vstup Slovenska do zjednotenej Európy prišiel až po skončení ďalšej vojny – studenej – a po osvojení si hodnôt a pravidiel, ktoré nás s takýmto spoločenstvom zbližujú a spájajú. Mier, sloboda, demokracia, právny štát, spoločná Európa – to nie sú samozrejmosti, nie sú raz a navždy dané konštanty. Vyžadujú si občiansku i spoločenskú zrelosť, angažovanosť a zodpovednosť.
Slovenská vláda očakáva od EÚ sociálno-ekonomickú kohéziu, pritom svojou politikou dlhodobo prehlbuje domáce regionálne rozdiely. Slovensko málo investuje do vzdelávania, vedy a výskumu a do kvality inštitúcií. Čo si pod kvalitou inštitúcií predstaviť? Napríklad rozdeľovanie dotácií a eurofondov bez korupcie, nepredražené tendre a verejné obstarávania, dôveryhodne vedenú prokuratúru, ktorá účinne bojuje s mafiánmi a organizovaným zločinom, políciu, ktorá „pomáha a chráni“, nie šikanuje občanov, justíciu bez prepojení na zločin, ktorá je garantom spravodlivosti pre každého.
Májové výročia nie sú len príležitosťou pre úctu a spomienku. Sú aj pozvaním k aktívnej účasti v blížiacich sa voľbách do Európskeho parlamentu. Sú príležitosťou odmietnuť extrémizmus, nacionalizmus a populizmus, ktoré sa tak viditeľne šíria v Európe i na Slovensku. Vedú ľudí a národy do slepej ekonomickej uličky a do politických konfliktov.
Občania vo voľbách rozhodnú, či bude Európska únia smerovať k novým ideológiám, k oslabovaniu rodiny ako prirodzeného spoločenstva, k prehlbovaniu problémov a novému zadlžovaniu, alebo sa vydá na osvedčenú cestu, ktorú iniciovali kedysi Schuman a Adenauer a ich súputníci nielen pre Francúzsko a Nemecko, ale aj pre ďalšie demokratické národy. Je to cesta zvyšovania životnej úrovne cez zodpovednú sociálnu politiku a účinnú podporu rodín, cesta zdravého rastu ekonomiky, vyváženého rozvoja regiónov, vzdelanosti, účinnej spravodlivosti a tým aj celkovej perspektívy.