top of page

Mierové rokovania o Ukrajine vo Vatikáne? USA a Rusko chcú pokračovať

Ján Figeľ v pokračovaní rozhovoru o hľadaní mieru na Ukrajine, Schumanovom pláne pre východnú Európu a o tom, prečo je dôležité zastaviť zabíjanie.

Ján Figeľ je dlhoročný slovenský politik. Počas výkonu funkcie štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí zodpovedal od roku 1998 ako hlavný vyjednávač za prístupové rokovania Slovenskej republiky do Európskej únie. Keď sa Slovensko 1. máj 2004 stalo členom EÚ, ako prvý Slovák vykonával funkciu komisára Európskej únie (2004-2009).


V rokoch 2009 až 2016 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia. Medzitým bol v rokoch  2010 až 2012 zároveň ministrom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a v rokoch 2012 až 2016 podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky. V rokoch 2016 až 2019 bol osobitným vyslancom pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ.


Európa ako mierotvorca medzi jadrovými mocnosťami


Nedávno prebehli eurovoľby, ako môže ich výsledok zmeniť postoj EÚ k vojne na Ukrajine? Mala by sa zmeniť podpora Ukrajiny zo strany Západu a USA?


Podpora Ukrajiny v jej sebaoobrane je oprávnená a potrebná. Možno samozrejme diskutovať o miere podpory a jej spôsoboch, ale jej podpora je v súlade s morálkou, medzinárodným právom a aj našimi záujmami.


Na druhej strane však vidím úlohu Európy ako tvorcu mieru, mala by sa usilovať o politické cesty k riešeniu, ktoré je možné a potrebné. Každá vojna raz skončí, ale ak skončí len vyčerpaním alebo zničením jednej strany, tzv. finálnym víťazstvom, pýtam sa ktorej strany a kedy to bude? A či tie obete medzitým nevnímame až príliš lacno.


Primárna zodpovednosť je samozrejme na strane agresora, ktorým je Ruská federácia. Podieľam sa na súkromnej iniciatíve, ktorá so situáciou na východe Európy súvisí. Je sľubná preto, lebo vťahuje do dialógu hlavných aktérov.



Na rokovaniach vo Švajčiarsku sa Rusko oficiálne nezúčastnilo…


Ani tieto rokovania nepomôžu zastaviť vojnu, ak nevznikne dialóg a základné kroky smerom k Rusku. Na jednej strane je Rusko agresor, ale na druhej strane kroky k mieru vedú len cez totálne víťazstvo alebo cez dvojstranné rokovania. Nič také sa zatiaľ nečrtá, doterajšie iniciatívy to nepriniesli a preto by sme mali intenzívne hľadať politické a diplomatické riešenie. 


Jeden zo zakladateľov Európskej únie, francúzsky politik Robert Schuman už vo svojej dobe ukazoval, že úsilie o mier musí byť aspoň také intenzívne, ako úsilie o vojnu. Je to tak matematicky povedané, ale vystihuje to podstatu, že cesta k mieru nie je rýchla, ľahká ani jednoduchá. Ale existuje. A čakať, že mier bude až potom, keď bude Putin porazený, môže byť veľmi drahou utópiou a ilúziou.


Dlho trvajúcu vojnu si ani nechceme predstaviť, pretože to znamená každodenné straty na životoch a každodenné otrasné ničenie Ukrajiny. Porovnávanie, že s Hitlerom sa nerokovalo neobstojí, lebo každá vojna je iná. Zároveň lekcie z vojen v histórii hovoria, že mier je dôležitý nie pre lídrov, ale pre národy. Lídri sa menia, sú smrteľní tak ako my všetci, ale národy pretrvávajú a trpia. Osobitne na východe Európy bolo toho utrpenia neporovnateľne viac už od čias Lenina.



Iniciatíva pápeža Františka


Ste aktívny v iniciatíve, ktorú inicioval pápež František, kde prebehli rokovania medzi Ruskom a USA, čo v médiách takmer zaniklo. Ako to vyzeralo?


Ide o súkromnú iniciatívu, ktorú dva roky pripravovala a rozvíjala Nadácia Clementy, ktorá pochádza z Veľkej Británie. Od začiatku vojny sa usilovala o dialóg a korekciu vzťahov medzi najväčšími mocnosťami nášho civilizačného okruhu – USA a Ruskom. Nie sú to obyčajné mocnosti ale jadrové. Bez zmeny ich vzťahu z konfrontácie na želanú spoluprácu ťažko očakávať skoré ukončenie vojny a mier na Ukrajine.


Hovorím to s najväčšou možnou mierou realizmu, lebo aj mnohí politológovia a pozorovatelia označujú túto vojnu za zástupnú. Ak by USA Ukrajine nepomáhali, vojna by sa už dávno skončila. Ale to neznamená ani porazenectvo, ani zastavovanie pomoci, skôr realitu, pretože Rusko je mocnosť a dnes napreduje aj na fronte.


Ja som bol prizvaný k tejto iniciatíve aj preto, že ma vo Vatikáne poznajú a spolupracoval som so zakladateľmi Nadácie Clementy, aby sme definovali možnú schumanovskú cestu pre východnú Európu. Schumanov plán vychádzal z osvedčených princípov, ktoré platia aj v tomto období, ale potrebuje aktualizáciu na dnešné pomery, ktoré sú iné ako pred 70 rokmi.


Ani vtedy to nebolo ľahšie, pretože Francúzi a Nemci si vzájomne vyzabíjali milióny ľudí, dokonca opakovane. Takže hovoriť o dialógu a zmierení krátko po Druhej svetovej vojne bola pre mnohých ilúzia, pre iných zrada, pre ďalších slepá ulička.


Pre mnohých to platí rovnako v prípade vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom…


Napriek tomu a práve vďaka Schumanovým univerzálne platným princípom máme v zjednotenej Európe už 70 rokov mier. A tým aj stabilitu a prosperitu. To je bezprecedentný úspech. Originálne bol Schumanov plán zamýšľaný aj pre národy z východu. Robert Schuman a Konrad Adenauer o tom hovorili, že keď sa tie národy vymania z útlaku a zaklopú na dvere, mali by sme ako spoločenstvo byť pripravení prijať ich.


Namiesto intenzívnej spolupráce však vtedy nastalo obdobie studenej vojny a dvoch Európ. Jedna sa integrovala, druhá ostala za plotom, už či na Balkáne alebo v sovietskej zóne. Nech to nie je sebaobviňovanie, ale podcenili sme vývoj.


Napríklad Jeffrey Sachs, známy americký ekonóm, hovoril ako o chybe, že Poľsko po páde komunizmu dostalo pomoc, ale zároveň sa nepomáhalo Rusku a ďalším krajinám na východe, ktoré sa dostali do obrovských problémov, ekonomického úpadku, finančnej krízy, hyperinflácie, atď.


Dopady nespolupráce a ľahostajnosti sú dnes evidentné, boľavé a mali by byť pre nás lekciou. Preto rokovania vo Vatikáne, ktoré sa v apríli otvorili, boli predovšetkým nadviazaním dialógu o možných oblastiach spolupráce medzi Ruskom a USA, pretože od týchto mocností najviac závisí.


Ak sa nájde konvergencia záujmov v kontraste s dnešnou konfrontáciou, tak máme nádej na zmenu vývoja. Som o tom presvedčený, lebo poznám osvedčené princípy Schumanovho plánu a bol som na rokovaniach vo Vatikáne ako moderátor.



Okno príležitosti 2024


Aké sú výsledky rokovaní?


Úspechom stretnutia z 13. apríla je v prvom rade, že vôbec bolo, že tam prišli relevantní ľudia z Moskvy a z Washingtonu. Po druhé, že bolo práve vo Vatikáne, ktorý má 2000-ročnú históriu, ale v tomto čase aj dôveryhodnosť v medzinárodnom prostredí. Pretože stretnúť sa dá hocikde, ale práve vo Vatikáne a s informovaním Svätého Otca a za účasti dôležitých aktérov – to je výraz dôveryhodnosti.


Po tretie vidím úspech v tom, že je záujem o pokračovanie, že to nebolo jednorazové a dosť. Pripravujeme obsah a súvislosti na ďalšie rokovanie v júli. Po štvrté vidím, že je záujem zo strany mocných o väčšiu víziu a konkrétne projekty na tej ceste.


To je silné, tento rok je také okno príležitostí. Ak by sme ho nestihli využiť, mám obavy, že zmeškáme oveľa viac. Tento rok sa rozhoduje v dôležitých centrálach aktérov, ktorí sú pri stole. Jedna strana je Rusko, kde prezident Putin bol potvrdený na 5 rokov s väčšou podporou ako pred vojnou. Môže sa nám to páčiť a nemusí, ale je to fakt.


Druhá dôležitá vec, že teraz boli európske voľby, z ktorých vzíde reprezentácia na 5 rokov. Je dôležité, aby bola rozumná, zodpovedná,; uvidíme, ale sme pri tom. Po tretie, budú voľby v USA, z ktorých vzíde kongres a prezident, tretina senátu. To je veľmi dôležitá zlomová doba pre USA, pretože krajina je veľmi polarizovaná, prechádza ostrými vnútornými spormi.


Zároveň sa tam evidentne mení pohľad na vojnu na Ukrajine. Len oneskorene a s veľkými ťažkosťami bola odsúhlasená pomoc pre Ukrajinu vo výške 60 mld. dolárov. Vojna má dopady aj na USA. Prináša to aj zisky v zbrojnom priemysle. Ale to nie je celkový záujem USA.


Takže to okno príležitostí a udalostí nás vťahuje do úsilia, ktoré je už naštartované. Vatikán je jeho súčasťou, som veľmi rád. Záujem o dialóg je reálny a Slovensko tomu môže napomáhať aspoň na občianskej úrovni.



Čo môže Slovensko urobiť pre ukončenie tejto hroznej vojny?


O vývoj je stále záujem a situáciu vidím tak stredoeurópsky. Zo západnej Európy prichádzajú signály o účasti vojakov, najmä z Francúzska, ktoré nepovažujem za rozumné. Eskalácia vojny je však len opakovaním 20. storočia, veď svetové vojny vznikli v Európe.


Ten model je známy, ak v tom budeme pokračovať, logika nepustí a je to logika vojny. Znamenalo by to jej prehlbovanie, eskaláciu do svetových alebo aspoň celoeurópskych rozmerov. Stredná Európa je na jednej strane rozmanitá, keď porovnáme postoje Poľska a Maďarska a medzitým Slovenska alebo V4 – je to rozporuplné.


Je to však aktívny a angažovaný postoj v zmysle prežívania reality na hranici konfliktu. My sme krajiny, kde je najviac utečencov, kde je najviac pociťovaná vojna v susednej krajine. Sme krajiny, ktoré boli obeťou agresie a okupácie. Máme to v čerstvej pamäti, preto ten postsovietsky priestor poznáme lepšie ako krajiny západnej Európy.


Preto si myslím, že empatické a realistické riešenie by mohlo prísť zo strednej Európy. Je to o rokovaní, diplomacii, hľadaní riešenia, ktoré potrebuje vojnou sužovaná východná Európa viac než pokračovanie konfliktu.


Zároveň je to volanie po hľadaní dialógu. Nie že my jednostranne nadefinujeme a rozkážeme, čo majú robiť. Tak sa riešenie nenájde, treba ho hľadať v spolupráci, dialógu, konštruktívnom úsilí. Človek je tvor, ktorý dostal rozum, vôľu, ale aj schopnosti a jednou z nich je tvorivosť. Ďalšou je láska, ktorá ak sa prejaví, tieto ostatné dary využije na solidaritu a ľudskosť.


Dedičstvo jednoty a mieru


Na akej úrovni sa odohrávali rokovania?


Na prvé rokovanie prišli ľudia, ktorí mali dôveru najvyššieho politického vedenia USA a Ruska – teda prezidentskej úrovne na jednej aj na druhej strane. Ak by to neboli relevantní ľudia, dialóg by nemal váhu a neprinášal by ani nádej na riešenie.


Nemám oprávnenie hovoriť o menách, ani by som nepomohol vlastnému úsiliu. Skôr som chcel povedať, že relevancia rokovaní je potvrdená aj z Vatikánu, lebo Vatikán by nesúhlasil s nejakým prázdnym bezvýznamným stretávaním na svojej pôde. Rokovanie uviedol kardinál Peter Turkson z Afriky, veľmi vážený v Kúrii, lebo má na starosti pápežskú Akadémiu vied. Rokovanie bolo na pôde tejto akadémie.


Účastníkom rokovaní bol blízky spolupracovník Svätého otca Arcibiskup Msgr. Bernard Ardura, zodpovedný za historický archív. Je však aj jedným z kompetentných v procese blahorečenia Schumana. Schumanovo meno súvisí s mierom a zjednotením, ktoré sa podarili v západnej Európe.


Ak sa to podarilo v západnej časti Európy, ktorej sme už aktívnou súčasťou, tak sme zodpovední za to, aby sme zdieľali toto funkčné dedičstvo aj s tými, ktorí sú zatiaľ mimo. Zároveň je to osvedčená metóda, ktorej  ovocie vnímajú aj v Amerike. Hoci tam mnohí ledva rozumejú, ako funguje EÚ.



Oni zrejme vnímajú Európsku úniu ako dosť neprehľadnú, najmä jej východnú časť…


Americký minister zahraničných vecí kedysi napísal, že to, čo Schuman po vojne urobil, bolo dych vyrážajúce. Táto iniciatíva vtedy prevážila angloamerické riešenie, ktoré už bolo tiež rozpracované. Schuman s Adenauerom predbehli Američanov a Britov o jeden deň. Bolo mu jasné, že ak nevyužije to okno príležitosti 9. mája 1950, tak 10. mája sa už konala v Londýne angloamerická konferencia o budúcnosti Európy 5 rokov po vojne.


To sú detaily histórie, ale sú dôležité pre nás, aby sme ich aplikovali v tejto dobe. Nie je dobre čakať na koniec vojny, či nahrádzať justíciu – že budeme hodnotiť a súdiť kohokoľvek vrátane Putina ako k tomu mnohí pristupujú. Naopak, pokúsme sa ukázať cestu dialógu, konvergencie a spolupráce medzi Ruskom a USA. Všetko ostatné príde potom, aj spravodlivosť.


Ak sa tento proces nebude formovať a rozvíjať, alternatíva je len dnešný stav – pokračovanie vojny, počítanie strát a obavy, kde a ako sa to všetko skončí. Bol by som nerád, aby sme dopadli tak, že budeme len konštatovať, komentovať a kritizovať a celé generácie budú ďalej zomierať.


Foto: Dominik Sepp


Comentários


Latest - Najnovšie - Actualités
bottom of page