top of page

NATO v slovenských hraniciach




Pred dvadsiatimi rokmi sa Slovenská republika stala súčasťou Severoatlantickej aliancie. Je veľa dôvodov nielen si to pamätať, ale vážiť si a rozvíjať túto dôveru a postavenie Slovenska.


 V Európe je znovu vojna. Tradične neutrálne štáty ako Fínsko a Švédsko prehodnotili svoj status a stali sa našimi spojencami. Mnohí u nás práve v tomto čase znovu spochybňujú význam členstva Slovenska v NATO. Neutralita by v slovenskom prípade neznamenala stabilitu a bezpečnosť, ale priniesla by novú formu závislosti a neistoty.


Orientácia Slovenska na NATO bola v dokumentoch nášho štátu vyjadrovaná od vyhlásenia samostatnosti. Na summite v Madride v roku 1997, ktorý prekonal rozdelenie kontinentu počas studenej vojny, boli naši traja susedia pozvaní, aby sa stali členmi. Slovensko nebolo spomenuté v záveroch ani len pod čiarou. Situácia sa otočila až po parlamentných voľbách v roku 1998.


Náročné budovanie dôvery


 Vo vláde Mikuláša Dzurindu zodpovednosť za bezpečnostnú politiku a vzťahy s NATO pripadla hlavne rezortom zahraničia a obrany. Bol som ako predseda Vládneho výboru PRENAME (Preparation for Nato Membership) na úrovni štátnych tajomníkov spoluzodpovedný za prípravu Slovenska na členstvo v NATO od Washingtonského summitu v roku 1999 až po Pražský summit v roku 2002. V Prahe bolo Slovensko pozvané za člena Aliancie. Spolupredsedami PRENAME za Ministerstvo obrany boli najprv generál Jozef Pivarči, neskoršie Rastislav Káčer.


Po náročnom období budovania politickej dôvery, ekonomickej stability, vojenskej a spravodajskej interoperability bolo Slovensko pozvané za člena Aliancie. Stalo sa tak nielen vďaka USA a ostatným spojencom, ale osobitne treba oceniť intenzívnu podporu troch visegrádskych susedov. Tento integračný príbeh Slovenska do OECD, NATO a EÚ je zachytený v Kronike vyjednávača, knihe Dozrievanie pre Európu, ktorej som autorom.


Vybral som článok s názvom NATO na slovenských hraniciach, ktorý výstižne opisuje situáciu v marci 1999, keď sa naši susedia z V4 geopoliticky posunuli do NATO. Všetci traja už boli v OECD. V tom čase už druhý rok rokovali o podmienkach vstupu do EÚ, ale Slovensko bolo stále mimo týchto štruktúr.


V texte nachádzam argumenty, ktoré aj dnes majú svoju silu. Bezpečnostný a zahraničnopolitický konsenzus je zvlášť pre menšie krajiny veľmi dôležitý. Tento konsenzus a dôveryhodnosť Slovenska sa dnes viditeľne oslabuje.


 Dnes, v čase vojnového konfliktu na Ukrajine, je naša stredoeurópska súčinnosť ešte väčšou výzvou. NATO, ktoré spája Slovensko, Poľsko, Českú republiku a Maďarsko do rozsiahlej aliancie tridsiatich dvoch štátov, je politicko-vojenskou organizáciou. Preto politika musí mať navrch a na pozadí vojenskej kapacity intenzívnejšie hľadať zodpovedné politické riešenia pre mier, bezpečnosť a stabilitu v Európe a vo svete.


Nasledujúci článok bol publikovaný 16. marca v roku 1999 v denníku SME a neskôr sa stal aj súčasťou spomínanej knihy.


NATO na slovenských hraniciach


Vstupom Českej republiky, Poľska a Maďarska do Severoatlantickej aliancie sa toto spojenectvo ocitlo priamo na našich hraniciach. Formálne sa tým definitívne končí studenovojnové rozdelenie Európy.


Naši susedia sa zaradili do transatlantického spoločenstva, ktoré od druhej svetovej vojny rastie na základe ochrany slobody a bezpečnosti na západ od Slovenska. NATO od doby svojho vzniku vytváralo podmienky na historické zblíženie západoeurópskych národov a ich neskoršiu integráciu do Európskej únie.


Jeho úloha pokračuje istým spôsobom aj dnes v ostatnej časti Európy, ktorej sme súčasťou. Členstvo stredoeurópskych krajín v NATO nie je samotným cieľom, ale je prostriedkom na budovanie stability a bezpečnosti v Európe, ktorá bola po celé toto storočie zdrojom mnohých konfliktov, lokálnych i globálnych vojen.


Za desať rokov sa zmenili európske reálie, ba i hranice štátov. Zmenili sa aj hrozby. Zodpovedá tomu aj nová koncepcia vzťahov medzi štátmi.


Ak pre Európu bola predtým rozhodujúca existencia rovnováhy (zbraní, ozbrojených síl, jadrového odstrašovania spojencov a pod.), dnes ju tvaruje predovšetkým fenomén spolupráce.


Hĺbka spolupráce v bezpečnostných otázkach je mierou nielen našej zrelosti pre vývoj bez vojnových konfliktov, nielen zrelosti pre riešenie sporov mierovou cestou podľa zásad medzinárodného práva, ale aj našej schopnosti úspešne čeliť novým bezpečnostným hrozbám a budovať nový charakter vzťahov medzi štátmi a národmi nášho kontinentu.


Úspešnosť slovenskej cesty do NATO je predovšetkým v našich rukách, myslím tým nielen vládu, parlament, Armádu SR, ale spoločnosť ako celok.


Pre úspech tejto cesty platí:


1. Najväčšou a primárnou zárukou našej stability a pokojného rozvoja je budovanie SR na základoch slobody, pluralizmu, vlády zákona, ochrany ľudských práv a ľudskej dôstojnosti. Prejavy rasovej neznášanlivosti, intolerancie či nacionalizmu sú výrazom morálnej biedy ich nositeľov.


2. Dobré susedské vzťahy sú výrazom demokratickej zrelosti národa a spoločnosti a zároveň sú príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť. Sú dôkazom existencie vedomia spoluzodpovednosti za vývoj regiónu. Na dobré susedstvo však vždy treba dvoch.


3. Slovensko musí byť naklonené spolupráci s tými, ktorí sú na tejto ceste s ešte väčšími problémami, s ešte ťažším dedičstvom. Solidarita je cementom budovania novej Európy. Zároveň musíme byť otvorení pre vzájomne výhodnú spoluprácu s tými, ktorí nateraz preferujú inú cestu k upevňovaniu svojej bezpečnosti.


4. Armáda SR by mala aktívne rozvíjať praktickú súčinnosť s partnermi v oblastiach komunikácie, logistiky, zbraňových systémov, prípravy vojakov i štábnych dôstojníkov a civilnej kontroly jej činnosti. Spoľahlivosť v ochrane a výmene dôverných informácií je základným predpokladom spojenectva.


5. Slovensko si pozvánku do NATO pripraví, ak sa bude správať už dnes ako faktický spojenec. To znamená ako štát, ktorého konanie je nielen dôveryhodné a predvídateľné, ale je prakticky v súlade s krokmi Aliancie. Ak bude príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť, pre riešenie konfliktov v blízkych i vzdialenejších častiach sveta, bude v demokratickom spoločenstve vítané.

Postoje de facto spojenca sú najlepším akčným plánom pre naše budúce de iure členstvo v Aliancii. Na druhej strane sa nesmie „politika otvorených dverí“ Aliancie stať nástrojom na bezdôvodný odklad ďalšieho rozširovania.


Niet lepšieho spôsobu na oslavu päťdesiatky aktívneho života, ako je pozvanie ďalších priateľov k spoločnému stolu, ako je ďalší krok k vitalizácii zmluvného spoločenstva. Bez dostatku politickej vôle a vedomia medzinárodnej spoluzodpovednosti to však nie je možné, treba tieto vlastnosti novej Aliancii vážne zaželať.


Slovensko svojim trom susedom k zavŕšeniu prístupového procesu do NATO úprimne blahoželá. Dobroprajní vravia, že ak sa darí susedovi, bude sa skôr dariť aj nám. Treba v nich zároveň vidieť aj štáty, ktorých prirodzeným záujmom bude podpora snahy Slovenska o zaradenie sa do tejto Aliancie.


Slovenská cesta do NATO vedie cez visegrádsku spoluprácu. Aliancia by nemala klásť na ďalších kandidátov väčšie požiadavky, než boli kladené na najnovších členov. Na druhej strane je isté, že čerstvé, posledné skúsenosti s rozširovaním sa pamätajú najlepšie.


Parlamentnými voľbami sa Slovensko prestalo vzďaľovať od členstva v NATO, od volieb sa začalo k nemu jasne približovať. Priblížili sme sa k Aliancii obnovením dôvery a pozitívnym obsahom politiky, podobne ako Aliancia sa k nám priblížila v novom prístupe našich visegrádskych susedov. Geografia je už na druhom mieste.


Kommentare


Latest - Najnovšie - Actualités
bottom of page