Za spravodlivé Slovensko
Iba slušnosť nestačí, zmysluplnou odpoveďou nielen na udalosti roku 2018, ale aj na pribúdajúce odhalenia korupcie a trestných činov pri spravovaní štátu je spravodlivé Slovensko. Nezabudnem na februárové dni roku 2018, keď nás všetkých zasiahli správy o úkladnej vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Dve noci som nemohol spať. Bol som vyrušený zlovestnými súvislosťami, v ktorých sa ocitla naša domovina. Nešlo o ďalšie obete v rámci kriminálneho podsvetia. Išlo tu o vrchol ľadovca, ktorý vyčnieva z mohutnej hory ponorenej v hmle korupcie, nízkej vymožiteľnosti práva a zneužívania moci – súdnej, prokurátorskej, policajnej, politickej, teda štátnej. Vedeli sme o tom, ale nečakali sme až takéto jej krvavé prejavy.
História sa neopakuje, ale rýmuje sa
Mladý investigatívny novinár priveľa vedel a bol nepohodlný mocným. Podobne ako mladý Róbert Remiáš v roku 1996. Podobne boli ako nepohodlní popravení mnohí mladí ľudia v komunistickom režime, napríklad Anton Tunega, Albert Púčik, Eduard Tesár za takzvanú Bielu légiu. Nedá mi nespomenúť vlastného strýka, 26-ročného Jána Figeľa, bez stôp zlikvidovaného v rovnakom období.
História sa neopakuje, ale rýmuje sa: Ak moc neslúži pravde a spravodlivosti, stáva sa nebezpečnou. V takom prostredí trpia poctiví ľudia a stratou perspektívy sú zasiahnutí zvlášť mladí. Garantovať bezpečnosť a spravodlivosť pre svojich občanov – to je prvotná a najdôležitejšia povinnosť demokratickej štátnej moci.
Masové protesty na námestiach v uplynulom období vyjadrovali precitnutie v dôsledku úkladnej vraždy, ale aj prepad dôvery v štátnu moc. Nielen názvom, ale aj obsahom boli volaním po slušnosti. Začal sa proces ústupu premiéra Fica a jeho ďalších spolupracovníkov z vrcholu moci. V záujme kontinuity moci na posty rýchlo nastúpili spoločensky prijateľnejší nominanti. Základné politické dohody a nastavené trendy sa však zásadne nezmenili.
Nezodpovednosť má dlhodobé a drahé následky
Povalenie Radičovej vlády pre rozšírenú zmluvu o eurovale poslancami okolo predsedu SaS Richarda Sulíka, lídra OĽaNO Igora Matoviča a predsedu OKS Petra Zajaca bolo nezodpovedné. Pre Smer-SD tým rozvinuli široký koberec na rýchly návrat k moci v roku 2012 s bezprecedentnou, absolútnou parlamentnou väčšinou, čo viedlo k obsadeniu rozhodujúcich mocenských postov v štáte, aj tých kontrolných – NKÚ a prokuratúry.
Parafrázujúc slová lorda Actona, „moc bez kontroly korumpuje, absolútna moc korumpuje absolútne“. Súčasné usporiadanie po roku 2016 toto nastavenie vďaka rýchlej dohode koaličných partnerov, žiaľ, nezmenilo. Vývoj v eurozóne a v Grécku z jednej strany a na druhej strane rozvrat demokratickej stredo-pravicovej scény na Slovensku potvrdili nezmyselnosť spomínaného konania dnešných hlasitých „ficobijcov“. Škodlivé dôsledky sú rozsiahle. A cenu za ne platia nie poslanci či ich strany, ani Grécko či Brusel, ale Slovensko a slušní ľudia.
Obrat môžu priniesť nadchádzajúce voľby a rozumná politická alternatíva. Lenže vzhľadom na stav, celkovú ponuku a vzťahy v rámci opozície František Mikloško nedávno konštatoval: „V takejto politickej, osobnostnej i spoločenskej kríze sa Slovensko po novembri 1989 ešte nenachádzalo.“ A vyzýva mladých na naplnenie ich hesla „Chceme slušné Slovensko“. No iba zacielenie na slušnosť i zmierenie na jej základe nemôžu pretrvať a priniesť skutočnú perspektívu pre celkové pozdvihnutie Slovenska. Nakoniec, opadnutie vlny protestov nebolo spôsobené spokojnosťou s dosiahnutými zmenami, ale skôr sklamaním z nenaplnených očakávaní. Rád by som preto jeho záver o potrebe jednoty v záujme víťazstva slušnosti posunul k dôležitejšiemu cieľu.
Iba slušnosť nestačí
Volanie po slušnosti v politike je logické a správne, ale nestačí. Je to potrebná, ale nepostačujúca podmienka. Lebo slušnosť sa dá aj zahrať. Pretvárka a divadlo existujú (aj) v politike.
Iba slušnosť je podobne tak málo, ako bolo nenásilie pri páde komunizmu. Hnutie Verejnosť proti násiliu reprezentovalo spontánne odmietnutie neslobody a totalitného zneužívania moci, sformulovalo základné požiadavky, ale na ich celkové dosiahnutie už nemalo dostatok súdržnosti. Zakrátko po novembri ’89 bol každý proti násiliu – demokrati, komunisti i mečiarovci… VPN sa rozpadla a zanikla. Aj dnes hovoria o slušnosti všetci. Dokonca aj tí, čo páchali alebo zakrývali korupciu a zločiny…
Iba slušnosť nestačí; potrebná je spravodlivosť – ako reálny politický program, ako morálny základ spoločnosti a nespochybniteľná priorita štátnej moci. A, samozrejme, potrební sú nositelia úsilia za spravodlivé Slovensko ako akcieschopná, odhodlaná sila.
Za spravodlivé Slovensko
Zmysluplnou odpoveďou nielen na udalosti roku 2018, ale aj na pribúdajúce odhalenia korupcie a trestných činov pri spravovaní štátu je spravodlivé Slovensko. Účinná spravodlivosť a zodpovedná solidarita sa musia stať kritériami v rámci kreovania, výkonu a kontroly štátnej moci. Ich vyjadrením by mali byť rozumné a bezodkladné opatrenia pri ochrane základných ľudských práv doma a vo svete, ozdravné reformy v oblastiach súdnictva, prokuratúry a polície, dostupnosť a kvalita v zdravotníctve a v školstve, už prezretá zmena volebného systému, ktorý 20 rokov deformuje slovenskú politiku a upevňuje centralizmus, vodcovský typ politiky a partokraciu. Tým sa oslabuje vzťah volených a voličov a primerané zastúpenie regiónov pri spravovaní štátu. Posilnenie legitimity a zodpovednosti nositeľov výkonnej moci je potrebné aj na regionálnej a komunálnej úrovni.
Ak väčšine z nás bude naozaj záležať na spravodlivosti, bude sa dariť aj slušnosti a jej nositeľom. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné. Pretože spravodlivosť je základom slušnosti. Je potrebná pre poctivých i pre zločincov. V nastávajúcich voľbách to bude náročné, ale nie nemožné dosiahnuť. Prajem to úprimne všetkým. Upevnenie spravodlivosti bude najdôležitejším zadosťučinením tragických udalostí a zmysluplným naplnením početných výziev a oprávnených očakávaní.