Ján Figeľ: Schytal som to
Politik hovorí o svojom páde v politike a živote s rakovinou.
Foto N – Tomáš Benedikovič
JÁN FIGEĽ sa narodil v roku 1960 v Čaklove, vyštudoval Technickú univerzitu v Košiciach. Bol hlavným vyjednávačom vstupu Slovenska do EÚ, komisárom EÚ, ministrom dopravy, podpredsedom vlády aj parlamentu a predsedom KDH. Od mája 2016 je osobitným vyslancom EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Je ženatý, má štyri deti, žije v Bratislave.
Ako sa dnes cítite?
Ďakujem, dobre. Dobro rád vnímam, prežívam, zdieľam. O to viac ma mrzí, že nám často chýba zmysel pre spoločné dobro.
Posledné dva roky máte ťažké. Dlhé roky sa vám darilo, ste skúsený diplomat, zastávali ste významné funkcie. Zrazu prišiel pád – KDH neprešlo do parlamentu, prestali ste ho viesť, bulvár vyťahoval informácie o vašej údajnej nevere. Aby toho nebolo málo, pridala sa rakovina. Čo ste cítili, keď sa vám všetko začalo sypať pod rukami?
Nič sa nedeje náhodou. Všetky tieto skúšky sú pozvaním k prehĺbeniu života, usporiadaniu priorít a k zrelosti. Nehovorím to ako frázu. Keď prišiel volebný šok a KDH tesne neprekročilo hranicu vstupu do parlamentu, veľmi mi pomohlo poznanie, že každá ľudská cesta má dve časti – prvá je dôležitá a druhá rozhodujúca.
Zlom nastáva pri zaťažkávajúcich a zložitých udalostiach v živote – haváriách, krízach, tragédiách. Nájsť odpovede v takejto situácii mi pomohla kniha Padanie do výšky od Richarda Rohra.
Akú odpoveď ste našli?
Že podstatným zmyslom druhej časti života je láska ako najkrajšia vlastnosť, ktorú človek dokáže rozvinúť. Dôležité je spoznať, že sme milovaní a máme milovať. Dva roky, na ktoré sa pýtate, sú naozaj iné. Sú hlbšie, ťažšie a celé mi to dáva zmysel.
Konkrétne?
Mám viac nového poznania. A držím sa toho, že kto nedokáže čestne prehrávať, nemôže ani čestne vyhrávať. Víťaziť v živote je potrebné – nad sebou, egom, nad zákernými prekážkami. Stojí to predo mnou ako výzva nikdy sa nevzdávať.
Ste hlboko veriaci. Prišli momenty, keď ste o viere zapochybovali, keď ste obviňovali Boha, prečo práve vy?
Výčitky voči Bohu neprišli, bolestivé postavenie sa zoči-voči realite áno. Viera potrebuje rozum, ten však nie je absolútny, preto potrebuje aj sebareflexiu. Ako cez Malého princa povedal Antoine de Saint-Exupéry, najlepšie vidíme srdcom.
Paradoxne, všetko, čo sa mi udialo politicky a zdravotne, moju vieru prehĺbilo. Bude to znieť zvláštne, ale aj za všetky negatívne skúsenosti som vďačný. Človek síce chorobu nevíta, ona mu napriek tomu dáva veľa – spozná, aký je sám, ale aj to, kto sú jeho skutoční priatelia.
V politike ste mali veľa partnerov aj protivníkov. Spomenuli si na vás v chorobe?
Niektorí áno, iní nie. Vážna choroba je dobrý spôsob, ako spoznať, kto bol priateľ a kto iba kolega. V núdzi poznáš priateľa je naozaj múdre príslovie. V politike síce nie je veľa priateľov, ale nejakí predsa len existujú.
Môžete ich menovať?
Hneď na úvod reagovali povzbudením prezident Andrej Kiska, Béla Bugár, Ivan Uhliarik, Ján Čarnogurský, Alojz Hlina, potom pár ďalších. Nechcem ten zoznam uzatvárať, možno sa niektorí ešte ozvú. Počas rokov v politike som nestíhal reagovať na všetky telefonáty. Dnes mobil zvoní zriedkavo, a aj za to som vďačný.
Poznám veriacich ľudí, ktorí veľmi ťažké chvíle vnímali ako trest od Boha za to, ako žili, konali. Že boli málo empatickí, zahľadení do seba, málo pomáhali a podobne. Nebojovali ste s tým, že to môže byť čosi ako trest?
Z pohľadu viery Boh nechce, aby sme boli chorí. Dôkazom je evanjelium, ktoré hovorí, že kade Kristus chodil, tam uzdravoval, dokonca kriesil mŕtvych, konal zázraky. Ak veríme, že je živý, musíme veriť, že rovnaký je aj dnes.
Choroba nepochádza od Boha, ale od zlého. Je to aj dôsledok zlej životosprávy, silných stresov a preťaženia, čoho súčasťou som bol dlhé roky v politike aj ja. Náročných bolo najmä sedem rokov v pozícii predsedu KDH, keď bolo treba nonstop riešiť problémy iných. Pod úspech sa vždy podpíše veľa autorov, pod neúspech tí istí podpíšu len jedného.
Nemyslím si, že na človeka má potom doľahnúť skepsa alebo strach, musí však byť pripravený na to, že občas to v živote jednoducho schytávame. A ja som to schytal. Stále však treba dodať, že sú aj ťažšie príbehy ako môj.
Aj preto som prijal pozvanie účinkovať v televíznej relácii (V siedmom nebi, pozn. autora) s dievčinou, ktorú lekári poslali domov zomrieť. Ja už mám predsa len čosi odžité, ju by však to najkrajšie ešte len malo čakať.
Doľahol na vás po oznámení diagnózy čosi ako ťaživý smútok?
Slzy ani depresia sa nedostavili, prvou reakciou bol silný otras. Prišlo to v momente, keď mi lekárka oznámila, že moja diagnóza je vážna, že je to rakovina kostnej drene a bez liečby to bude veľmi krátky proces. S liečbou síce existuje nádej, ale dobrý výsledok nik negarantuje.
Ihneď som začal študovať, čo moja diagnóza znamená. Dozvedel som sa, že pacienti s touto chorobou sa dožívajú maximálne 42 mesiacov. Musel som sa vrátiť k viere a uvedomiť si, že ľudský život je konečný, že zomrieť musí každý.
Všetci prakticky celý život fungujeme tak, že na vlastnú smrť nemyslíme, nie sme na ňu pripravení, skôr vnímame problémy a ťažkosti druhých. Uvedomenie a prijatie vlastnej smrteľnosti mi pomohlo asi najviac.
Kedy prišli najťažšie chvíle?
V strede júna tohto roka. Vtedy som mal taký zlý zdravotný stav, aký som nikdy predtým nepociťoval. Myslel som si, že ten deň je môj posledný. Manželka trikrát volala záchranku, prišla až na tretí pokus, s húkačkami som skončil v nemocnici. Nikdy na tie pocity nezabudnem. Vnímal som, ako mi úplne odchádza telo, ale aj to, že nemám nástroje, silu ani metódy to zvrátiť. Mohol som sa len nádejať, že čosi sa udeje a prežijem.
Foto N - Tomáš Benedikovič
Máte 57 rokov. Môžu ťažké chvíle človeka zmeniť aj v zrelom veku? Nie je to už na formovanie osobnosti neskoro?
Každý z nás by sa mal stále usilovať o zmenu k lepšiemu, rovnako ju žičiť ostatným. Je to vec vôle a poznania. Poznanie prichádza s osobnou skúsenosťou. Vzdelanie je mimoriadne dôležité, špecifickú životnú skúsenosť však nenahradí.
Z tohto pohľadu sa môj život prehĺbil, či som však teraz lepším človekom, musia povedať iní. Dodám však, že človek sa môže meniť k lepšiemu ešte aj v posledných chvíľach na tomto svete.
Nie je to fráza?
Nie. Prvým svätcom, uznávaným tradíciou, je lotor Dismas. Boli dvaja. Jeden sa na kríži na Golgote v poslednej chvíli pokoril, lebo spoznal Krista, a ten mu povedal – ešte dnes budeš so mnou v raji. Na rozdiel od toho druhého, ktorého pýcha držala až do poslednej chvíle.
Mnohí, dokonca aj ateisti či agnostici v posledných chvíľach života uveria a dajú sa vyspovedať. Nie je to však už vtedy skôr otázka strachu, možno aj vypočítavosti, že čo ak som sa predsa len celý život mýlil? Môže byť za tým potom hlboká úprimnosť?
Nepoznám prípad človeka, ktorý by sa pred smrťou zriekol Boha či viery, ak ju už mal. Pre hlbšie spoznanie, že život sa neodníma, ale len mení, že existuje spravodlivý sudca, ktorý odmeňuje dobrých a trestá zlých, môže byť rozhodujúca aj posledná chvíľa. Obrátenie v posledných chvíľach života je milosť.
Musí to však byť úprimné. Pripúšťam, že v niektorých prípadoch to môže byť špekulatívne, prípadne sa to udeje v záujme uspokojenia blízkych. Tak či tak v poslednej chvíli človek ostáva zoči-voči mystériu smrti a Bohu sám.
Vravíte, že obrátenie v poslednej chvíli môže byť rozhodujúce. Neznamená to, že človek môže celý život konať zlo, lebo ak sa na konci úprimne obráti, zneguje tým všetko zlé, čo napáchal? Nie je to potom príliš ľahké?
Nie, lebo mu to nemusí vyjsť. Jeho osud nikdy nie je úplne v jeho rukách. Napríklad ja neviem, či sa vôbec dožijem publikovania tohto rozhovoru, hoci sa na všetko pozerám s nádejou. Boh je milujúci a milosrdný ako otec voči dieťaťu, ktoré sa dalo na zlé cesty. A Boh nerozdáva dary alebo tresty 10, 20 či 100 rokov, dáva „totál“, absolútno, teda večnosť – buď v radosti, alebo naopak.
Dopracovať sa k tomuto poznaniu je možné výchovou v detstve, životnými skúsenosťami, alebo na konci života v rámci milosti, možno dokonca vyprosenej mamou, otcom či inými blízkymi. Aj o tom je najkrajší príbeh v evanjeliu o návrate márnotratného syna. Človek je k poznaniu a k návratu domov pozývaný v priebehu celého života.
Choroba mení človeka viac ako zdravie. Je to ako s dovolenkou a krížom. Kým počas dovolenky oddychujete, kríž vás formuje. Niet pritom ľudského osudu bez kríža. Nehovorím to bolestínsky, svoj kríž akceptujem. Niesť kríž sa pritom nedá bez lásky. Dospieť k tomuto poznaniu znamená prijať ho a milovať.
To, že máte rakovinu, ste sa dozvedeli v máji tohto roka po biopsii kostnej drene. Cítili ste už predtým, že čosi sa v tele deje?
Mal som dve biopsie – prvá ukázala, že chorobné prejavy sú spôsobené ochorením obličiek. Druhá sa týkala kostnej drene a potvrdila rakovinu. Počas života som však prekonal viac vážnych zdravotných problémov.
Prvým bol zápal obličiek počas vysokej školy, keď sme v zime hrávali futbal. Nikdy nezabudnem ani na september 2001, keď som si pri futbale zranil chrbticu tak, že som mal kvadruparézu, teda ochrnutie všetkých končatín. Musel som absolvovať tri operácie a desaťtýždňovú rehabilitáciu. Neskôr sa všetko prejavilo na vážnom ochorení pľúc. Všetko, čo som spomínal, však malo nakoniec dobrý záver, a tak sa pozerám aj na aktuálnu chorobu.
Mali ste nejaké príznaky ešte pred biopsiami?
Mal, všetko som však spájal so svojím pracovným pôsobením, keďže sa ako vyslanec EÚ pre náboženskú slobodu angažujem v problémových krajinách iných kontinentov. V januári som bol v Indii, vo februári v Iraku, v marci v Sudáne.
V apríli sa mi objavili opuchy nôh. Myslel som si, že je to späté s ťažkosťami, prípadne chorobami, ktoré som si nechtiac priniesol z iných krajín. Súvis to však nemalo, čo sa ukázalo v máji.
Rakovina je často dôsledkom toho, ako žijete, takže je možné, že sa len prevalilo všetko, čo sa vo mne zbieralo dlhé roky. Nie som prvý ani posledný, hoci som musel nielen zmierniť tempo, ale úplne zmeniť život.
Vašou diagnózou je primárna amyloidóza. Jedna vec je dozvedieť sa diagnózu, iná prognózu, že tu možno budete už len 42 mesiacov. Začne sa vtedy človek správať inak, aby stihol všetko, čo chce?
Jeden múdry človek povedal, že keby sa dozvedel, že ráno zomrie, pokračoval by v tom, čo robil. Je to vec zrelosti. Každý chce život rozvinúť, nebyť tu len na chvíľu. Žiaľ, ani moji predkovia nežili dlho. Môj otec sa dožil len 62 rokov, jeho otec ešte menej, lebo ho zložilo, keď mu v roku 1953 zmizol ďalší syn. Bol to môj strýko, ktorého zlikvidovala ŠtB a dodnes nevieme, kde má hrob.
Toto vedomie ma uisťuje v tom, aby som prehlboval svoje konanie. Chcem žiť tak, aby to dávalo zmysel nielen mne, ale aj okoliu. Som otvorený tomu, čo má prísť, všetko však spájam s nádejou. Neviem, koľko času ma čaká na tomto svete, existujú aj iné riziká ako chorobopisy. Padajú lietadlá, havarujú autá, dejú sa útoky.
Ja som na svoju cestu pripravený. Liberálna spoločnosť má heslo ži a nechaj žiť. Ja som našiel krajšie – ži a pomáhaj žiť. Za dôležité pritom považujem tri piliere – život, svedomie a rodinu. Sú to zároveň civilizačné hodnoty.
Bývalý a súčasný predseda KDH. Foto – TASR
Spomínali ste vysoké pracovné tempo, stresy a životosprávu. Nemali by ste práve preto ubrať a liečiť sa? Minulý týždeň ste strávili v Pakistane.
Keď mi bolo najťažšie, niektoré činnosti som obmedzil. Fyzicky som bol na tom veľmi zle, v istých fázach som mal problém vyjsť čo len po schodoch. Od septembra sa mi sily začali vracať, tak som to konzultoval s lekármi. Sami povedali, že je lepšie kombinovať liečbu s prácou, než sa vzdať a opustiť. Konám teda racionálne.
Do Pakistanu som mal ísť už vo februári a apríli, tamojšia vláda si to však neželala. Keď potom v Islamabade najvyšší súd odvolal premiéra a na stôl sa dostala obchodná zmluva výhodná pre Pakistan, zrazu prišli oni za mnou. Naozaj som nemohol odmietnuť.
Vrátil som sa spokojný. Žiaľ, už na druhý deň bol spáchaný teroristický útok na jeden tamojší kresťanský chrám. Keď som bol v Iraku, tesne po mojom odchode z Bagdadu do iného mesta zabili pri teroristickom útoku viac ako 50 ľudí. Sú to riskantné cesty, ale treba ich absolvovať.
Nenahraditeľných sú plné cintoríny. Nevaruje vás to?
Poznám tento apel, už mi ho hovorili aj doma. Do Iraku som však ísť chcel, veď za viac ako rok tam nik z vážnejších predstaviteľov EÚ nebol. Dôvodom boli vojnové operácie. Vnímal som, že sa završuje vojna s Islamským štátom, a chcel som pomôcť k zmiereniu a vytvoreniu podmienok na spoluprácu rôznych komunít.
V Sudáne sa nám podarilo dostať z väzenia deväť ľudí, pričom jeden bol odsúdený na doživotie. Tie cesty teda majú zmysel. Keby neboli náročné, neboli by ani významné. Navyše, istá miera rizika je aj doma, stačí vyjsť na diaľnicu.
Boli ste veľmi sklamaný, keď ste zistili, že ľudia vo voľbách nereflektovali na vašu politiku?
Sklamanie bolo, nesúviselo však ani tak s mojou osobou, ako skôr s tým, čo v našej spoločnosti a v parlamente prevládlo. Pozrite sa, kto tam sedí.
Áno, mrzelo ma, že ľudia zabudli, ako som v pozícii ministra zachránil národu pri výstavbe piatich úsekov diaľnic dve miliardy eur na betóne a asfalte. Nestavali sme totiž predražene a potvrdzujú to odborníci aj médiá. A keďže sme lojálni voči svojmu programu a hodnotám, ústavnú ochranu vďaka nám požíva aj manželstvo muža a ženy.
Voliči napriek tomu dali prednosť korupčníkom, ktorí predražujú všetko, čo sa dá, a my sme boli odsunutí z parlamentu. Dostali sa tam subjekty typu Sieť Rada Procházku alebo Nova Daniela Lipšica, pričom roztrieštili hlasy hnutia, na ktorom obaja vyrástli.
V čom konkrétne spočíva práca vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu vo svete? Je to úplne nová funkcia.
Vytvorená bola prvýkrát po 60 rokoch existencie a rozvoja európskej integrácie. Okolo nás prebieha genocída rôznych náboženských a etnických skupín, ktorú najmä na Blízkom východe pácha Islamský štát. EÚ na to reagovala okrem iného aj vytvorením tejto pozície.
Podstatou je, že každý človek na svete má právo v niečo veriť, prípadne svoju vieru zmeniť. Ide však o civilizačnú hodnotu, moja agenda je preto viac ako pre jednotlivcov potrebná pre dobro spoločnosti ako celku.
Skúsme konkrétne. Pricestujete do Pakistanu a čo nasleduje?
Pakistan má viac ako 200 miliónov obyvateľov a dobre rozvinuté vzťahy s EÚ, pričom sa nachádza v strategickom priestore medzi Čínou a Indiou. Chváli sa, že je islamskou demokraciou, má to však svoje slabiny, menšiny sa tam necítia dobre. Je to jedna z popredných krajín, kde panuje náboženská diskriminácia a intolerancia.
Moja úloha bola viac politická ako kultúrna. Hovoril som s členmi vlády, s poradcom pre národnú bezpečnosť, s expertmi na ľudské práva, s náboženskými predstaviteľmi, mal som prednášku na univerzite.
Z ich strany som cítil záujem, aby sa krajina pohla z ťaživej situácie, keď tam narastá extrémizmus a násilie tým, že štát do rúk preberajú fundamentalisti. Opakovane som apeloval aj na neodkladnú spravodlivosť v prípade Asie Bibi, ktorá je už od roku 2009 vo väzení a čelí trestu smrti za takzvané rúhanie.
Je vaša pozícia vytvorená len na ochranu kresťanov, alebo žiadate slobodu pre ľudí akéhokoľvek náboženstva? Ak by niekde utláčali moslimov, riešili by ste to?
Samozrejme. Princípom je náboženská sloboda pre všetkých, teda aj sloboda neveriť, alebo byť agnostikom. V Pakistane som sa stretol aj s ahmadíjcami, ktorí sa považujú za moslimov, väčšinoví sunniti ich však majú za odpadlíkov. Reprezentujú pritom diskriminovanú menšinu asi pol milióna ľudí.
Rovnako som sa vyjadril proti zákazu Svedkov Jehovových v Rusku. Zakazoval ich Hitler, Stalin aj Castro na Kube. Nedávno som vyjadril podporu prenasledovaným Bahájcom a Falun Gongu v Číne, ale aj budhistom v Tibete.
Afiliáciu k nejakému náboženstvu vyjadruje až 84 percent ľudí na svete. Zlou správu je, že najmenej 40 krajín sveta uplatňuje výrazné reštrikcie náboženskej slobody. Tieto krajiny pritom reprezentujú viac ako 74 percent svetovej populácie. Inými slovami, väčšina sveta nemá slobodu náboženstva a presvedčenia ako trebárs my od roku 1989. Druhou zlou správou je, že podobných štátov pribúda.
Čo je teraz vašou prioritou?
Pomoc tým, čo trpia vo svete, pozdvihnúť vedomie o tom, že na náboženskej slobode veľmi záleží, a presadiť, aby moja terajšia pozícia nebola len dočasná a spájaná s mojou osobou, ale stala sa trvalou.
Myslel som si, že ako prioritu uvediete to, že chcete prežiť. To ostatné môžete robiť až potom.
Veď žijem, hoci prežívam aj horšie dni. Výsledky sa menia, niektoré sa zlepšujú. Zavŕšil som štvrtý cyklus chemoterapie a uvidíme, čo bude ďalej. Zároveň sa na mňa priamo na onkológii začalo obracať veľa ľudí, keďže v čakárňach stretávam stovky ľudí. Prosia o radu či pomoc, rozprávame sa, takže aj to je súčasť môjho stavu a spoznávania. Všetko spájam s nádejou.