Genocídy sledujeme naživo. Svedomie OSN sa musí prebudiť
Osobitný vyslanec pre náboženskú slobodu Ján Figeľ hovorí o prípade českého misionára Petra Jaška a ďalších príbehoch náboženského prenasledovania vo svete, ale aj v samotnej Európe.
Foto - TASR/Jakub Kotian
Keď ste sa pred rokom stali vyslancom Európskej únie pre podporu náboženskej slobody a vyznania vo svete, zaznievali skeptické hlasy, že ide len o trafiku bez reálneho dosahu na dianie. Aká je vaša ročná skúsenosť?
Je to úplne nová pozícia v rámci medzinárodných vzťahov. Môj vplyv je skôr politický, pretože mám za úlohu napomáhať náboženskú slobodu. Základným predpokladom je akceptácia, aby ma tí, ktorých oslovujem a navštevujem, brali ako potrebnú osobu. Doterajšie skúsenosti potvrdzujú, že tento post je vnímaný s očakávaním a vážnosťou. Dôkazom je aj to, že Európska komisia chce predĺžiť túto funkciu, keďže pôvodne bola vytýčená len na jeden rok.
Je vôbec možné cez takýto miniúrad reálne pomáhať ľuďom, ktorých náboženská sloboda je potláčaná či úplne znemožňovaná?
Zo svojej pozície môžem napomáhať pozitívne procesy, projekty a rozhodnutia. Hlavným motívom tohto snaženia je dvíhať povedomie ľudí, aby boli informovaní, nie zavádzaní o tom, čo sa deje vo svete. Nejde tu o veľkosť úradu alebo počty úradníkov, ale o účinnosť a dôveryhodnosť posolstiev, ktoré chceme zdieľať. Aj v sekulárnej Európe bol duchovný rozmer často vytláčaný, a to bola chyba. My predsa máme byť jeho nositeľmi vo svete.
Ste skôr úradníkom alebo terénnym pracovníkom? Nakoľko prichádzate do bezprostredného kontaktu s prenasledovanými veriacimi?
Keď vo februári minulého roka Európsky parlament označil masové vraždenie bojovníkmi ISIS na Blízkom východe za genocídu, zároveň vyzval Európsku komisiu, aby vytvorila pozíciu stáleho predstaviteľa EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Blízky východ je kolíska kresťanstva a hlavných svetových náboženstiev, nedbať o ňu by bolo nezodpovedné a nebezpečné.
Moja prvá cesta na Blízky východ viedla do Jordánska, neskôr som navštívil Spojené arabské emiráty, Irak, chystám sa do Egypta. Bol som aj v Indii, pripravujeme cesty do Maroka, Pakistanu a Mjanmarska.
Distribúcia potravinovej pomoci pre utečencov v Ankawe na severe Iraku. Vľavo arcibiskup Warda z Erbilu, vpravo arcibiskup Mirkis z Kirkuku. Foto – archív Jána Figeľa
Je Blízky východ vašou prioritou?
Ten záber je nielen blízkovýchodný, ale isté priority sú logické. Dôležité sú aj oblasti subsaharskej Afriky a južnej, strednej a juhovýchodnej Ázie. Náboženská sloboda je dnes pod obrovským tlakom a tento trend rastie.
Naposledy ste boli v Sudáne, ktorý po občianskej vojne čelí ďalším konfliktom a hladomoru. S akým zámerom ste tam išli?
Spájalo sa to s príbehom českého misionára Petra Jaška, na ktorého ma upozornil novinár Daniel Raus. Sprostredkoval mi kontakt na rodinu Petra Jaška. Angažoval som sa v tomto prípade tichou diplomaciou a politicky. Jeho prepustenie je spoločným úspechom, dôležitú rolu zohrala česká diplomacia a občianske aktivity aj na Slovensku, ktoré Jaškov príbeh sprostredkovali svetovej verejnosti.
Bol verejný tlak dôležitý pri jeho prepustení?
Určite áno. Z minulosti si predsa pamätáme, aké dôležité bolo, keď sa počas komunizmu niekto spoza hraníc ozval s apelom na dodržiavanie ľudských práv, ktoré vtedajší režim potláčal. Pre prenasledovaných ľudí je každý signál záujmu dôležitý a potrebný. Tí, ktorí sa nemôžu brániť, sú skúšaní vo svojej viere, my ostatní sme však skúšaní v súcite a solidarite.
Prečítajte si tiež: Petr Jašek: Sedel som na cele s Islamským štátom
V Sudáne ste sa angažovali aj za prepustenie ďalších ľudí, ktorí boli väznení spolu s Jaškom. Aká je ich situácia?
Počas štyroch rokovaní v Sudáne som apeloval na udelenie prezidentskej milosti dvom Jaškovým spolupracovníkom. Keďže naďalej prebieha odvolacie konanie, sudánske úrady podľa vlastných slov do živého procesu nezasahujú. Dúfam, že nech bude rozhodnutie súdov akékoľvek, náznak otvorenosti a zmyslu pre rovnaké zaobchádzanie sa vo forme prezidentskej milosti prejavia aj v ich prípade. (Medzičasom bol jeden z Jaškových spoluväzňov prepustený, pozn.)
V Sudáne som sa dozvedel aj o mnohých ďalších väzňoch svedomia. Keď som na rokovaniach hovoril o československých skúsenostiach s totalitou a ponúkol som skôr spoluprácu ako poúčanie, zakrátko som dostal povolenie navštíviť zadržiavaného lekára a obhajcu ľudských práv Ibrahima Mudawiho. Keď predtým požiadali o stretnutie európski diplomati, bolo im rázne zamietnuté.
S predsedom Najvyššieho súdu v Sudáne Heiderom Daffalom. Foto – archív Jána Figeľa
Najčastejšie sa u nás hovorí o prenasledovaní kresťanov. Zameriavate sa iba na túto náboženskú skupinu?
Nie, náboženské prenasledovanie vo svete je veľmi pestré. Príkladom je brutálne likvidovaná moslimská komunita v Mjanmarsku, kde dominuje nacionálny budhizmus. V Pakistane sú zasa podpaľované aj ahmádijské mešity.
Na irackej vlajke je napísané Allahu Akbar, čo je zároveň bojový pokrik islamistov. Náboženstvo je dnes často zneužívané na páchanie zločinov a treba to odhaľovať. Žiadne náboženstvo nesmie byť stotožňované s terorizmom. To nie je len postoj pápeža, ale aj medzinárodného spoločenstva. Náboženská idea je taká silná, že si ju podmaňujú vodcovia, ktorí túžia po politickej moci.
Mojou úlohou je zastávať sa všetkých, pretože sloboda myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia je univerzálna. A ak je prvou univerzálnou hodnotou ľudská dôstojnosť, mali by sa pri nej aktívne spájať kresťanskí aj sekulárni humanisti.
Stretli ste sa s nejakým konkrétnym príbehom prenasledovania, ktorý vás osobitne zasiahol?
Ešte ako eurokomisár som sa angažoval za prepustenie kubánskeho politického väzňa Alfreda Batistu, ktorý bol zdravotne už na hranici smrti. Podarilo sa ho zachrániť, dnes žije v USA a dokonca sme sa neskôr spoločne stretli aj na Slovensku. Ďalší silný príbeh bol osud protestantského pastora Yousefa Nadarkhaniho z Iránu, ktorý bol za konverziu z islamu na kresťanstvo odsúdený v roku 2011 na smrť. Svojimi apelmi cez Radu EÚ na iránsku vládu sa nám podarilo dosiahnuť jeho prepustenie. Medzitým som sa dozvedel, že je znova vo väzení, takže sa opäť v tejto záležitosti angažujem.
Existuje nejaká šanca, že sa prenasledovanie náboženských skupín začne riešiť systémovo?
Je to v rukách medzinárodného spoločenstva. Miera zodpovednosti je daná mierou vplyvu, čo znamená, že najväčší dosah majú najmocnejší. Systémové zmeny vidím hlavne v tom, aby svetové spoločenstvo dokázalo realizovať tri základné princípy, ktoré sme v Európe dohodli po druhej svetovej vojne: prevencia genocídy, ochrana jej obetí a potrestanie páchateľov. Zatiaľ sme slabí vo všetkých troch oblastiach, preto sa to opakuje. Dnes môžeme genocídne vraždenie sledovať online. Nie je skryté, ale je súčasťou šírenia ideológie tzv. Islamského štátu a strachu.
Beztrestnosť je v medzinárodných vzťahoch veľmi viditeľná. Ak budeme prijímať záväzky v zmysle „nikdy viac“, ale realita bude „znovu a znovu“ a OSN bude iba diskusným priestorom, tak sa obávam, že storočie genocíd sa iba prečísluje a bude pokračovať. Ak súčasné dianie nepohne svedomím OSN, tak sa obávam, že stratí aj tú mieru dôveryhodnosti, ktorú ešte má. Nový generálny tajomník Antonio Guteres je skúsený v tejto oblasti a očakávam od neho rázny a efektívny prístup. Je to však aj naším záujmom, pretože my sami sme členmi OSN. Slovensko nikdy nemalo takú váhu a slovo v medzinárodných vzťahoch, akú má teraz.
Čo môžu ľudia na Slovensku urobiť pre prenasledovaných vo svete?
Známym heslom svätého Benedikta bolo Ora et labora. Modlitbou sme schopní pomôcť trpiacim vždy a všade. „Labora“ spočíva v hľadaní najrôznejších spôsobov pomoci. Jediné euro neraz predstavuje denný príjem niektorých chudobných v Afrike. Spôsoby pomoci musíme nachádzať aj na vládnej úrovni. Keď nám kedysi v minulosti iní pomáhali, tak už len z vďaky sme dnes na rade my. Petície, cez ktoré môžeme pozdvihnúť hlas na medzinárodnej úrovni, sú tiež veľmi dôležitým signálom záujmu a tlaku na riešenie konkrétnych prípadov. Obrovskú moc majú aj médiá, ktoré cez konkrétne príbehy ľudí môžu slúžiť pravde a spravodlivosti.
S pápežom Františkom a kardinálom Christophom Schönbornom v Ríme v auguste 2016. Foto – archív Jána Figeľa
Vatikánsky sekretár pre vzťahy so štátmi Paul Gallagher nedávno povedal, že náboženská sloboda je obmedzovaná aj v samotnej Európe. Vidíte svoje poslanie poukazovať na tieto veci aj v rámci Európy?
Náboženská sloboda bola v histórii často potláčaná a zneucťovaná. Tento stav nie je ideálny ani dnes, no Európa má oproti zvyšku sveta vytvorené predpoklady, aby sa náboženskej slobode darilo lepšie. Na druhej strane, niektoré európske krajiny chcú náboženskú slobodu nahradiť sekularizmom, relativizmom alebo väčšinovým životným štýlom.
Príkladom môže byť Francúzsko, kde úrady reagovali na teroristické útoky islamistov snahou o zákaz nosenia burkín, ženských celotelových plaviek. To je prípad, keď náboženskú slobodu nahradí životný štýl, ktorý chce cez politické rozhodnutie riešiť situáciu v spoločnosti. Našťastie to francúzske súdy zrušili, pretože tu naozaj išlo o rešpektovanie náboženskej slobody, nie o riešenie terorizmu.
Podobným prípadom je nosenie moslimskej šatky na pracovisku. Ak sa náboženská neutralita povýši, tak potom nikto nemôže nosiť nijaké náboženské symboly. Správny sekulárny štát je nábožensky neutrálny, no nehlása sekularizmus ako ideológiu, nenahrádza náboženstvá, ale vytvára priestor pre ich pluralitu. Sekularizmus dovedený do absolutória je nehumánny.
Moja úloha, ako to vyplýva aj z názvu funkcie, je predovšetkým smerom navonok, ale informovanie a spolupráca má napomáhať spravodlivosť aj vo vnútri Európy. Už samotný záujem EÚ o stav a podporu náboženskej slobody je dobrý signál. Náboženská sloboda je lakmusový test pre všetky ľudské práva. Európa nemôže mať veľké očakávania od sveta a zároveň vnútorné deficity, ktoré jej svet bude vyčítať. Má byť príkladom mierového spolužitia a zodpovednej solidarity.